"Úcta k človeku a prírode"

" Bolo to vždy, keď sme sa osobne stretli, ale aj vtedy, keď sme v kruhu priateľov, ale i neznámych o ňom hovorili. Tie naše neopakovateľné stretnutia boli v dňoch, keď sme sa my „lyžiari kukuričných lesov od Nitry“ z dôvodov nám známych stretli, či v zime a či v lete.
Jeho krátke, ale o to veľavýznamnejšie vyjadrenia, či zo spomienok na svoju bohatú lyžiarsku činnosť na úseku zjazdového lyžovania alebo dobrovoľného pôsobenia pri organizovaní rôznych lyžiarskych podujatí, kde hlavne so svojím bratom Otom vždy vedeli upriamiť pozornosť, kde okrem družného rozhovoru aj k tomu, čo bolo okolo nás. Bolo to jedno, či na svahoch zjazdoviek na Skalnatom plese alebo na nám dôvernejšej atmosfére letných slalomov konaných v Zmrzlej doline, keď u nás na dolniakoch začínala žatva.
Vždy, keď som viedol skupinu turistov alebo členov nášho lyžiarského oddielu z Tériho chaty na chatu pri Zelenom plese na upevnenom rebríku a reťaziach zaskobovaných v Baraňom sedle, sprítomnil som si ako na švíku snehovej platne s bratom nebojácne a obratne, zdolávali na lyžiach tento úsek. Vžíval som sa do ich myšlienok, v ktorých rezonovalo, že nie sláva ani popularita, ale pokora človeka k majestátu, pod ktorým sa nachádzali, láska k prírode, ktorá následne vedie aj k porozumeniu medzi ľuďmi. Jeho pohľad upretý na farebnosť Zeleného plesa, Belianskej hradby a doliny motivovala jeho návraty sem pod hroziacu, ale rovnako prívetivú stenu Kežmarského štítu.
Vidím ho ako dnes pri októbrových stretnutiach (bolo ich už 5 no dve vynechal pre úraz) na zhorenisku bývalej Kežmarskej chaty po skončení spoločných rozhovorov, skromne a bez okázalostí podáva ruku prítomným a bez slova sa vydáva chodníkom do Kopského sedla. Moju nevyslovenú otázku - kam ide zodpovedá rovnako dobrý priateľ Ing. Kosmák, člen horskej služby „ kráča do Javoriny alebo do Ždiaru“ je to jeho obvyklá nedeľná túra. Kto pozná, vie, čo chcem povedať.
Pamätám si, že pri jednom takomto stretnutí v kruhu pamätajúcich si nádheru slnečných dní na miestach, kde po chate, ktorá niesla meno jeho rodného mesta skoro už niet žiadnej pamiatky. Vidím okamih, keď po začiatkoch „Piesní o rodnej zemi“ si zložil prikrývku zo svojej hlavy, a rovnako (ale to bolo pri inej príležitosti), keď melodický presne a slovom zrozumiteľne doznievali v spoločnosti posledné slová piesne „V diaľke pod Tatrami“ si nehanblivo, ale chlapsky zotrel stekajúcu slzu.
Príkladný prístup odovzdávania toho, ako treba konať v zajatí neživej prírody a prítomnosti ľudí, to sme si odniesli zo stretnutí aj my, už tiež nie vekom najmladší. Nie k žiadnemu koncu spejúcu debaty, ale skutky človeka, ktorý vie odovzdať druhým, to krásne a motivujúce, čo je okolo nás aj bez slov, čo nestráca hodnoty a núti nás, aby sme sa poučili a konali rovnako. Nie postavenie bariér ani príkazov a zákazov, to nie je cesta k spoznávaniu krás Vysokých Tatier ani prírody. Tá svojou jedinečnosťou nešetrí a pri jej poznaní aj vychováva. K tomuto ma viedol na prelome 60-tych rokov člen horskej služby I. Nahalka pri cestách na Gerlach, keď nezabudol priložiť kamienok ku „kamennému mužíkovi“, s komentárom „Nech tí, čo prídu po nás nezablúdia“.
Zanechal si po sebe Vladko schodnú cestu, nie neprispôsobivý chodník, dalo sa na nich kráčať a bude i naďalej, pretože sme nezabudli. Zostaneš medzi priateľmi ako ste ich Vy A Tatranci úsmevne nazývali „lyžiari kukuričných hôr“ . Tá cesta je bezpečná , pretože je dláždená tvrdosťou tatranskej žuly, ale aj mäkším vápencom Vidly, Havrana a Muráňa.
Na nej, aj keď sprevádzaný vánkom kukuričných polí, nápormi severáka, búrlivou hladinou oblohy pod zráznou stenou Kežmarského štítu, ale aj v dňoch, keď ticha a nenapodobiteľná atmosféra tatranských dní nás zastihne osamotených alebo v kruhu priateľov. Čo viac ako tiché a úprimné slovo odznie ako trvalá spomienka na tvoju skromnosť, vytrvalosť a pokoru, ktorú si nám svojím príkladom odovzdával a odovzdal." priatelia a pamätníci z Nitry.